Hospodársky rast za posledných minimálne desať rokov bol financovaný prevažne dlhom či už súkromného alebo verejného sektora. Vytvorili sa bubliny v mnohých odvetviach najmä v stavebníctve a nafúknutých sociálnych systémoch. Hovoriť potom o trvalo udržateľnom raste asi sotva. Stredná vrstva obyvateľstva, ktorá dokázala držať spotrebu vysoko a zadlžovať sa, začína výrazne oslabovať, a to hlavne v krajinách kde sa tento nezdravý rast prejavoval najviac. Dovolím si medzi takéto krajiny zaradiť okrem periférie aj Francúzsko, Čínu a USA. V týchto krajinách stredná vrstva oslabuje výraznejšie. Spôsobov ako riešiť tieto nerovnováhy je viacero. Môžeme buď šetriť, alebo míňať viac, avšak na úkor nového dlhu, alebo vymazať straty, čiže zbankrotovať, alebo vnútorne devalvovať menu v problémových krajinách prostredníctvom poklesu dôchodkov. Politici preferujú už spomínané prvé dve riešenia. Teda buď šetriť alebo míňať viac. Bankrotovať sa boja z dôvodu nepredikovateľných strát a tiež straty politickej popularity a pokles dôchodkov je tiež málo reálny, keďže mzdy sú smerom nadol nepružné.
Podpora rastu cez zvýšenie výdavkov alebo vytvorenie nových fondov z nových daní ako to prezentujú európski socialisti, najmä francúzsky prezident Hollande určite úspešná nebude. Vytváranie nových projektov z peňazí súkromného sektora opäť a znovu efektívne nebude. Najpravdepodobnejšie budú tieto peniaze smerovať do infraštruktúry a chudobných regiónov na podporu projektov bez merania ich efektívnosti. Keby sme abstrahovali iba od nákladov na výber nových daní (napr. tej z finančných transakcií), tak netreba zabudnúť na ďalšie množstvo úradníkov, ktorí budú tieto projekty vytvárať, ďalší schvaľovať a realizovať. Ďalším spôsobom ako „podporiť" ekonomiku je vytvárať nový dlh prostredníctvom priamych vládnych výdavkov. Niektorí ekonómovia sa v tomto zhodujú a navrhujú aby Nemecko a ostatné severské krajiny zvyšovali svoje výdavky na podporu periférie a podporili jej rast. Obávam sa, že čiastočne k tomu dochádzalo doteraz, aj keď nie priamo cez vládne výdavky ale cez súkromné investície a ukázalo sa, že táto politika zlyhala. Vytvorili sa mnohé nerentabilné investície financované nízkymi úrokovými sadzbami nezodpovedajúcimi realite. Na základe týchto argumentov nepovažujem podporu rastu spôsobom zvyšovania vládnych výdavkov alebo tvorbu nových eurofondov.
Nemecko naopak presadzuje cestu škrtov a znižovania výdavkov. Čelí dnes vysokej kritike z dôvodu nezlepšujúcej sa situácie v problémových krajinách a poklesu životnej úrovne. MMF dokonca dospel k tomu, že zníženie vládnych výdavkov o jedno percento zníži HDP v priemere o 0,9 až 1,7 percenta. Samozrejme záleží aké výdavky vláda škrtí. Podľa môjho názoru existuje stále relatívne veľký priestor na znižovanie výdavkov, ktoré neškrtia rast, resp. neprehlbujú recesiu až tak výrazným spôsobom. V Grécku je napríklad ešte stále prebujnelý politický aparát, a takisto aj sociálny systém. Problém je však to, že pri ich výške dlhu už z dlhovej pasce cesta mimo ďalšieho bankrotu neexistuje. Španielsko má tiež potenciál pre škrtanie výdavkov, na ktoré nemá reálne peniaze. Nie je tomu dávno, čo v Španielsku bolo zdravotníctvo zadarmo. Takisto si myslím, že je potrebné zreformovať vzdelávací systém, keďže vysoké školy v Španielsku chŕlia každý rok veľké množstvo študentov, ktorí sa nedokážu zamestnať. Podobné príklady by sme našli aj v ostatných krajinách.
Preto z môjho pohľadu sa viac prikláňam k politike šetrenia a škrtania, avšak bez odpisu dlhov či už súkromného alebo verejného sektora sa stále výraznejšie smerom dopredu nepohneme. Napriek tomu som zvedavý, ktorým smerom sa bude Európa naďalej uberať, no verím, že sa bude prikláňať k tomu nemeckému, ktorý aspoň nevytvára nový dlh.
